Říjen 2008











info Bulteriér

30. října 2008 v 7:56 | Leyla

Bulteriér



Bulteriér


Originálny názov plemena : Bull Terrier

Krajina pôvodu : Veľká Británia

Doba vzniku : 19. storočie

Pôvodné využitie : Zápasy s býkmi, psie zápasy

Dnešné využitie : Spoločník, poľovníctvo

Priemerná dĺžka života : 11-13 rokov

Hmotnosť : 22-35 kg

Výška : 42-50 cm
História
Toto plemeno vzniklo v 19. storočí v Anglicku, kde sa pôvodne využívalo na zápasy s býkmi. Za otca bulteriéra je považovaný James Hincks, ktorý krížením buldoga s anglickým bielym teriérom chcel vyšľachtiť psa, ktorý by lahodil oku tak na zápasoch, ako aj na výstavách. Týmto však nebol vývoj bulteriéra ukončený. Neskôr bola do chovu primiešaná krv pointra, foxhounda, mastifa a ďalších plemien. Výsledkom je inteligentný, ale aj veľmi silný a temperamentný pes, ktorý je dnes chovaný prevažne pre svoj neobvyklý exteriér a veľmi priateľskú povahu.
Typy
Dnes sa chovajú dva typy bulteriéra, odlišujúce sa od seba len veľkosťou. Bulteriér štandartnej veľkosti s výškou v kohútiku 42-50 cm a bulteriér miniatúrny, ktorý je vysoký maximálne 35 cm. Bulteriér miniatúrny je menej rozšírený než bulteriér štandardnej veľkosti.
Všeobecný vzhľad
Bulteriér je stredne veľký, silný a dobre osvalený pes. Charakteristickou črtou bulteriéra je veľká vajcovitá hlava bez čelného sklonu, tzv. klábonos, malé trojuholníkovité, šikmo uložené oči a tenké špicaté uši. Telo je pevné a svalnaté.
Srsť a farba srsti
Srsť je na celom tele krátka, tvrdá, s miernym leskom a hladko prilieha k telu. Pôvodne bol bulteriér vyšľachtený len v bielej farbe. Dnes je uznaná farba biela, biela so znakmi na hlave, tricolor, žíhaná, zlatá v rôznych odtieňoch a čierna pásikavá v kombinácii s bielymi znakmi.
Povaha
Bulteriér je inteligentný pes, ktorý sa rýchle a dobre učí, je však zároveň veľmi tvrdohlavý. Je veľmi živý a temperamentný, od prírody výborný strážca. Je taktiež veľmi priateľský a spoločenský.
Spoločenská charakteristika
Všeobecne možno povedať, že bulteriér miluje ľudí. Necvičený pes víta všetkých okoloidúcich a obťažuje ich svojou náklonnosťou. Pri správne vedenej výchove je svojmu pánovi výborným a verným kamarátom. Pokiaľ je k tomu vedený odmalička, nebývajú problémy ani v spolužití s inými domácimi zvieratami. Spolužitie so psom iného plemena sa však nedoporučuje, väčšinou medzi nimi vznikne konflikt, pretože bulteriér sa ku psom chová dosť dominantne a odvážne.
Vzťah k deťom
Tento pes vychádza s deťmi väčšinou veľmi dobre. Nutný je však dohľad pri prvom stretnutí s malými deťmi, väčšina psov nemá rada ich krik a šarvátky. Pokiaľ má bulteriér z mladosti s deťmi dobré skúsenosti, nevznikajú žiadne konflikty ani v dospelom veku psa.
Výchova
Formovanie povahy bulteriéra musí prebiehať dôsledne od šteňacieho veku. S výchovou je nutné začať ihneď po odbere šteňaťa. Najdôležitejšie obdobie pre vrytie základných životných návykov a cvikov do pamäte je prvých osem týždňov, druhé obdobie končí v šestnástich týždňoch. Po tomto období sa základným veciam pes učí už ťažko. Bulteriér vyžaduje veľmi dôsledného a spravodlivého pána. V rukách psychicky labilného človeka môže spôsobiť veľa zla. Nespravodlivé alebo prehnané tresty z neho môžu urobiť neurotického až agresívneho psa.
Držanie
Najlepšie je mu v byte, kde stále cíti prítomnosť svojho pána, pre ktorého je ochotný urobiť čokoľvek. Pokiaľ je pes držaný v koterci, sú nutné jeho denné návštevy v byte majiteľa a taktiež dostatočná voľnosť pohybu. Je nutné ho zamestnať, pokiaľ sa nudí, môže v byte spôsobiť škody.
Pracovné využitie
Ideálna práca je pre neho práca lovecká, kedy pri dohľadávání dosahujú veľmi dobrých výsledkov. V poslednej dobe sa taktiež uplatňujú pri canisterapii. Majú znížený prah bolestivosti a nevadí im štípanie a ťahanie postihnutých detí. Bulteriér však nie je príliš vhodný ku služobnému výcviku, aj keď sú medzi nimi jedinci, ktorí aj v tejto oblasti uspeli na výbornú.
Pohyb
Tento pes vyžaduje dostatok pohybu. V dobrej kondícii ho v dospelosti udrží beh vedľa bicykla na kratšie vzdialenosti. Ideálny je pre neho voľný pohyb v prírode. Bulteriér potrebuje minimálne tri polhodinové vychádzky denne a aspoň raz do týždňa dlhší, aspoň dvoj až trojhodinový výlet. Je vhodné zapojiť sa s bulíkom do nejakého psieho športu.
Starostlivosť
Krátka srsť bulteriéra vyžaduje iba minimálnu starostlivosť. Odumreté a uvoľnené chlpy postačí občas odstrániť gumovým kartáčom a srsť psa otrieť od prachu vlhkou handričkou. Pri kúpaní je nutné použiť kvalitný šampón, určený špeciálne pre psy. Vnútorný zvukovod je nutné udržovať v čistote, pazúriky udržujeme krátke. Bulteriér by mal spať na mäkkom.
Strážne využitie
Tieto psy majú vrodené strážne schopnosti a nemusia sa ich učiť. Vedia dobre, čo majú chrániť, a v prípade nutnosti to bránia do posledného dychu.
Vhodné športy
Agility, aportovanie, hra s loptou, stopovanie, lov,
Najčastejšie nemoci
Kožné choroby; furunkulóza; náchylnosť k natrhnutiu šliach a väzov; dedičný sklon k vykĺbeniu jabĺčka; ochorenia obličiek; hluchota u bielych jedincov; trieslová a brušná prietrž; entropium; ektropium
Príprava na výstavu
Na výstavu je nutné začať pripravovať psa už v mladosti. Schopnosť stáť vo výstavnom postoji, ktorý zvýrazní prednosti psa a umenie ladného pohybu vo výstavnom kruhu, to všetko prispieva k dobrému hodnoteniu psa, rovnako ako výborné chovanie. Pes na výstave musí byť vo vrcholovej kondícii, s chrupom bez zubného kameňa, čistými ušami a krátke zastrihnutými pazúrmi. Rovnako by mal pes byť pripravený na dotyky rozhodcu, ktorý mu môže kontrolovať skus, a u psov tiež semenníky.
Výživa šteňaťa
Ku správnemu vývoju kostí a svalstva potrebuje šteňa bulteriéra vyváženú a kvalitnú stravu a doporučené množstvo vitamínov a minerálov. Kvalita krmiva je ďaleko dôležitejšia než jeho kvantita.
Výživa dospelého psa
U dospelého psa musí byť vždy v rovnováhe príjem energie v potrave s výdajom energie pohybom. Krmivo musí byť vybrané tak, aby psovi vyhovovalo.
Výživa starého psa
Starý pes už nemá takú potrebu pohybu, ako pes v aktívnom veku, zmenšujú sa teda aj nároky na množstvo prijímané potravy. Aby pes nepriberal, je vhodné postupne prejsť na odľahčenú stravu pre seniorov.
Dôvetok pre budúcich majiteľov
Bulteriér je inteligentný pes, ktorý miluje ľudí a deti. Vyžaduje veľa lásky a trpezlivosti, a pri správnej výchove vám bude skvelým ochrancom, spoločníkom a priateľom.

info Jack russel teriér

30. října 2008 v 7:51 | Leylita
Jack russel teriér






Teriér Jacka Russella je pes obdĺžnikového rámca s pevnou kostrou a dobrým osvalením. Hrudné končatiny sú rovné, panvové končatiny silné a svalnaté, vzhľadom k pleciam vyvátžené, pri pohľade zo zadu rovnobežné. Pohybuje sa priamo, voľne a čulo. Chvost nesie vzpriamene.
Má plochú lebku pozvoľna sa zužujúcu smerom k silným čeľustiam so zreteľným stopom. Nos musí byť čierny. Čierne oči majú bodrý výraz.
Srsť jacka russella sa vyskytuje v troch variantoch: hladká, drsná a hrubá (tzv. broken). Prevažuje biela farba, ktorá môže byť prerušená čiernymi, hnedými a/alebo trieslovými škvrnami.

História

Teriér Jacka Russella má svoj pôvod v krajine známej dlhou poľovníckou tradíciou. Pri honoch na líšku sa niekedy stalo, že sa schovala do nory, odkiaľ ju privysoké duriče nemohli kvôli svojej veľkosti nemohli vyduriť. Na tento účel sa využívali teriéry správnej veľkosti, plní odvahy vbehnúť do líščej nory, odkiaľ ju štekaním a dorážaním vyhnali. Tímto teriérom sa hovorilo "working terriers", ktoré sa neskôr stali základom pre väčšinu teriérov pochádzajúcich zo Spojeného kráľovstva - aj jacka russella.
Vznik tohto plemena ako ho poznáme dnes začal v 19. storočí a zásluhu na tom má anglický vidiecky farár John Russell, ktorý mal záujem vyšľachtiť poľovného psa. Okolo roku 1818 si zadovážil od miestneho mliekára suku teriéra, ktorú nazval Trump. Išlo zrejme o suku podobnú foxteriérovi. Jedna zo základných požiadaviek na novovznikajúce plemeno bola biela srsť so žltými znakmi. Dnes už sa nedozvieme, ktoré plemená sa presne podieľali na vzniku jacka russela, literatúra však hovorí o greyhoundovi pre dosiahnutie mäkšej srsti, bíglovi pre úpravu uší a bulldog pre upevnenie odvahy. Keďže Russellovi išlo najmä o pracovne upotrebiteľné psy, nikdy ich nevystavoval ani nezapisoval do plemennej knihy napriek tomu, že bol jedným zo za
Teriér Jacka Russella je pes obdĺžnikového rámca s pevnou kostrou a dobrým osvalením. Hrudné končatiny sú rovné, panvové končatiny silné a svalnaté, vzhľadom k pleciam vyvátžené, pri pohľade zo zadu rovnobežné. Pohybuje sa priamo, voľne a čulo. Chvost nesie vzpriamene.
Má plochú lebku pozvoľna sa zužujúcu smerom k silným čeľustiam so zreteľným stopom. Nos musí byť čierny. Čierne oči majú bodrý výraz.
Srsť jacka russella sa vyskytuje v troch variantoch: hladká, drsná a hrubá (tzv. broken). Prevažuje biela farba, ktorá môže byť prerušená čiernymi, hnedými a/alebo trieslovými škvrnami.

História

Teriér Jacka Russella má svoj pôvod v krajine známej dlhou poľovníckou tradíciou. Pri honoch na líšku sa niekedy stalo, že sa schovala do nory, odkiaľ ju privysoké duriče nemohli kvôli svojej veľkosti nemohli vyduriť. Na tento účel sa využívali teriéry správnej veľkosti, plní odvahy vbehnúť do líščej nory, odkiaľ ju štekaním a dorážaním vyhnali. Tímto teriérom sa hovorilo "working terriers", ktoré sa neskôr stali základom pre väčšinu teriérov pochádzajúcich zo Spojeného kráľovstva - aj jacka russella.
Vznik tohto plemena ako ho poznáme dnes začal v 19. storočí a zásluhu na tom má anglický vidiecky farár John Russell, ktorý mal záujem vyšľachtiť poľovného psa. Okolo roku 1818 si zadovážil od miestneho mliekára suku teriéra, ktorú nazval Trump. Išlo zrejme o suku podobnú foxteriérovi. Jedna zo základných požiadaviek na novovznikajúce plemeno bola biela srsť so žltými znakmi. Dnes už sa nedozvieme, ktoré plemená sa presne podieľali na vzniku jacka russela, literatúra však hovorí o greyhoundovi pre dosiahnutie mäkšej srsti, bíglovi pre úpravu uší a bulldog pre upevnenie odvahy. Keďže Russellovi išlo najmä o pracovne upotrebiteľné psy, nikdy ich nevystavoval ani nezapisoval do plemennej knihy napriek tomu, že bol jedným zo zakladateľov Kennel Clubu. Plemeno oficiálne uznané v FCI v roku 1990 a až do tej doby sa nedá hovoriť o čistokrvnom chove.

Nároky

Bežná starostlivosť nezaberie veľa času, ale jeho výchova nemusí byť pre začiatočníka jednoduchá. Potrebuje pevnú ruku, dostatok pohybu a primeranú zábavu. Preto treba dostatočne uvážiť, či je to vhodný pes pre Vás. Pri nesprávnom výbere ostanú obe strany deprimované. Zamyslieť by sa mali hlavne starší alebo pohodlní ľudia. Najlepšie je mu u aktívnych ľudí ktorí trávia veľa času pohybom najlepšie vonku. Ešte lepšie je jeho prirodzené prostredie - na vidieku u horárov.kladateľov Kennel Clubu. Plemeno oficiálne uznané v FCI v roku 1990 a až do tej doby sa nedá hovoriť o čistokrvnom chove.

Nároky

Bežná starostlivosť nezaberie veľa času, ale jeho výchova nemusí byť pre začiatočníka jednoduchá. Potrebuje pevnú ruku, dostatok pohybu a primeranú zábavu. Preto treba dostatočne uvážiť, či je to vhodný pes pre Vás. Pri nesprávnom výbere ostanú obe strany deprimované. Zamyslieť by sa mali hlavne starší alebo pohodlní ľudia. Najlepšie je mu u aktívnych ľudí ktorí trávia veľa času pohybom najlepšie vonku. Ešte lepšie je jeho prirodzené prostredie - na vidieku u horárov.

info Silky teriér

30. října 2008 v 7:47 | Leyla

Silky teriér



Silky teriér



Originálny názov plemena : Silky terrier

Krajina pôvodu : Austrália

Doba vzniku : Koniec 19. storočia

Pôvodné využitie : Spoločník, lov hlodavcov

Dnešné využitie : Spoločník

Priemerná dĺžka života : 14 rokov

Hmotnosť : 3,5-4,5 kg

Výška : 23 cm
História
Austrálsky silky teriér vznikol z potomkov psov, ktoré so sebou do Austrálie brali prví britskí prisťahovalci. Tieto malé psíky mali za úlohu loviť myši a iných drobných hlodavcov. Silky teriér bol pravdepodobne vyšľachtený krížením austrálskeho a yorkšírskeho teriéra, snáď sa na jeho dnešnej podobe podieľali aj ďalšie teriéry, ako napríklad skajteriér alebo kernteriér. Účelom šľachtenia bolo čo najviac odstrániť typické vlastnosti teriéra a vytvoriť čisto spoločenské plemeno. Jeho štandard bol zostavený v roku 1900, ale ako samostatné plemeno bol uznaný až v roku 1959.
Typy
Toto plemeno sa nevyskytuje v žiadnych ďalších varietach.
Všeobecný vzhľad
Silky teriér je väčší a mohutnejší ako yorkšírsky teriér, má väčšie uši a výraznejší ňufák. Líši sa tiež farbou a dĺžkou srsti. Hlava je stredne dlhá, silná, vykazuje charakter teriéra, s čiernym ňufákom a malými, guľatými očami, ktoré musia mať čo možno najtmavšiu farbu. Cez tvár psa spadá srsť, ale oči nezakrýva. Uši sú trojuholníkovité, vysoko nasadené a musia byť vztýčené. Telo je nízke, stredne dlhé. Chvost sa u týchto psov skracuje a má byť nesený nahor.
Srsť a farba srsti
Srsť je na dotyk jemná, hodvábna, na chrbte rozdelená cestičkou, je dlhá 13-15 cm, a je bez podsady. Farba srsti je modrá alebo modrosivá, na temene striebristo modrá alebo plavá. Šteňatá silkyho sa rodia čiernotrieslové.
Povaha
Silky teriér je ostražitý a inteligentný pes, a je stále plný energie. Je veľmi prítulný a verný. Jeho povaha je otvorená, a aj keď zostáva pravým teriérom, je veľmi prispôsobivý, príjemný a naplno si dokáže vychutnať radosť zo života.
Spoločenská charakteristika
Silky teriér nemá príliš rád prítomnosť cudzej osoby a pokiaľ si neprivykne od šteňaťa, môže na ich dotyk reagovať neprimerane Voči svojmu majiteľovi a jeho rodine je priateľský a veľmi oddaný, ku svojmu pánovi priľne, je na ňom aj citovo závislý a vyhľadáva s ním častý telesný kontakt. Pri stretnutí s ostatnými psami nevyhľadáva konflikty, ale je odvážny a nezľakne sa ani väčších psov. Problémy bývajú v súžití s mačkou, pokiaľ pes neprivykne na jej prítomnosť už v mladosti, môže ju prenasledovať.
Vzťah k deťom
Pokiaľ má silky s deťmi dobré skúsenosti z mladosti a medzi dieťaťom a psom panuje určitý rešpekt, vytvorí sa medzi nimi veľmi pekný priateľský vzťah. Silky teriér je k deťom väčšinou milý a kamarátsky.
Výchova
Toto plemeno potrebuje včasnú výchovu ku poslušnosti. Jeho výchova nie je príliš náročná, zvládne ho ako odrastenejšie dieťa, tak aj dáma v rokoch. Výchova by však mala byť, rovnako ako u iných psov, veľmi dôsledná. Silky sa veľmi rád a dobre učí, a pri správnej výchove sa z neho stáva veľmi poslušný pes.
Držanie
Silky je ideálny pre chov v byte, nepotrebuje ku spokojnému životu príliš veľký priestor. Hlavný je stály kontakt s rodinou a so svojim milovaným pánom. Jeho pelech by mal byť na kľudnom, suchom mieste bez prievanu, kde pes môže v kľude odpočívať, ale odkiaľ by mohol zároveň sledovať všetko dianie v rodine.
Pracovné využitie
Hoci bol silky teriér pôvodne cvičený na lov hlodavcov, a u mnohých psov tieto vlastnosti stále pretrvávajú dodnes, nie je už k tomuto účelu používaný. Dnes je pre svoje povahové vlastnosti cenený predovšetkým ako vynikajúci spoločník.
Pohyb
Tento pes je veľmi temperamentný, je to veľký športovec, a ku svojmu životu potrebuje pomerne veľa pohybu. Veľmi rád vám bude robiť spoločnosť aj na dlhých výletoch v prírode. Zvládne tiež niektoré psie športy. Inak sa toto plemeno vo všetkých ohľadoch prispôsobí svojmu pánovi a rodine.
Starostlivosť
Silky teriér potrebuje dostatočnú starostlivosť o srsť, je nutné jej denné kartáčovanie a vyčesávanie. Psa je vhodné raz mesačne vykúpať za použitia kvalitného šampónu pre psy. Pretože srsť nemá príliš hustú podsadu, mali by sme ho v zimných mesiacoch chrániť pred mrazom. Zvukovod psa je nutné udržovať v čistote, nutná je aj občasná kontrola chrupu, či sa nevytvára zubný kameň. Pazúriky psa udržujte krátke.
Strážne využitie
Silky teriér si chráni svoje územie a štekaním, vždy oznámi prítomnosť cudzinca. Je veľmi odvážny a ostražitý, nezná strach a na nepriateľa môže aj zaútočiť.
Vhodné športy
Agility
Zvláštnosti plemena
Silky teriér dospieva pomerne neskoro, za dospelého ho možno považovať až vo veku troch rokov. Preto si až do tejto doby zachováva svoju mladistvú hravosť. Tiež svoj krásny vzhľad získavajú až v dospelosti, šteňatá silkyho sa rodia čierne a ich srsť sa potom pozvoľna mení na hodvábne hladkú, žiarivo modrostriebornú.
Príprava na výstavu
Predpokladom pre získanie dobrého ohodnotenia na výstave je predpisová stavba tela, krásna a upravená srsť a v neposlednom rade aj výborné chovanie psa vo výstavnom kruhu. Pes sa na výstave posudzuje v kľude vo výstavnom postoji, ktorý je dobré psa učiť už od šteňaťa a v pohybe, kedy pes musí byť dokonale ovládateľný na vodítku. Pretože rozhodca posudzuje aj chrup a u psov semenníky, je nutné pripraviť psa na dotyk cudzej osoby.
Výživa šteňaťa
Šteňa pre dobrý vývoj kostí a svalstva potrebuje vyváženú stravu, ktorá okrem ostatných živín obsahuje tiež vitamíny a minerálne látky. Dostať rôzne druhy kompletného suchého krmiva pre šteňatá, ktoré plne uspokoja potreby vášho šteňaťa.
Výživa dospelého psa
Aj dospelý pes potrebuje kvalitnú, vyváženú stravu, pretože tá má veľký vplyv na jeho zdravotný stav, na jeho kondíciu a kvalitu srsti. Vyberte preto vášmu psovi niektoré z kompletných krmív, určených pre malé plemená, ktoré nielen zaistia prísun všetkých potrebných živín, ale ktoré budú psovi aj chutiť.
Výživa starého psa
Starý pes, ktorý má už málo pohybu, máva sklony ku obezite alebo k iným chorobám. To všetko možno upraviť kvalitným krmivom pre psích seniorov, ktoré dostať v špecializovaných obchodoch.
Dôvetok pre budúcich majiteľov
Tento malý psík bude oddaným a milým priateľom každému, kto mu venuje dostatok lásky a starostlivosti, či už býva v malom mestskom byte alebo sa rád túla po horách.

Info Yorkshirský teriér

30. října 2008 v 7:45 | Leyla





Plemená psov : Yorkšírsky teriér


Originálny názov plemena : Yorkshire Terrier

Krajina pôvodu : Veľká Británia

Doba vzniku : 19. storočie

Pôvodné využitie : Lov drobných hlodavcov

Dnešné využitie : Spoločník

Priemerná dĺžka života : 14 rokov

Hmotnosť : 1,8-3,1 kg

Výška : 20-24 cm
História
Presný pôvod tohoto plemena nie je celkom istý. Tohto psa vytvorili škótski robotníci, ktorý hľadali prácu v okolí grófstva Yorkshire. Privážali sem so sebou rôznych teriérov, napríklad skajteriérov alebo clydesdalských teriérov, a tieto neskôr krížili s ďalšími miestnymi psami. K dnešnej podobe yorkšíra tak pravdepodobne prispel dlhosrstý leadský teriér, maltézáčik, black and tan teriér, manchesterský teriér a Dandie Dinmont teriér. Postupným výberom tých najmenších jedincov k chovu tak vznikol dnešní maličký yorkšírsky teriér, jeho drobnosť býva zvlášť ocenená na výstavách. Tento psík pôvodne slúžil k chytaniu potkanov a myší, dnes sa stal obľúbeným domácim maznáčikom.
Typy
Tento pes sa nevyskytuje v žiadnych ďalších variáciách.
Všeobecný vzhľad
Yorkšírský teriér má malú hlavu s krátkym ňucháčom a tmavými, bystrými očami. Nozdry musia byť čierne. Uši sú malé, vztýčené, majú trojuholníkovitý tvar a sú pokryté krátkou, tmavou srsťou. Telo je kompaktné s rovným chrbtom a pevnými bedrami. Chvost sa kupíruje, je nesený nad úrovňou chrbtu a má šedomodrú farbu.
Srsť a farba srsti
Srsť je na tele dlhá a rovná, na chrbte je až k chvostu rozdelená cestičkou. Srsť sa nesmie vlniť, nesmie byť huňatá, je lesklá a hladká a má hodvábnu štruktúru. Farba srsti na hlave je zlatá, na tele tmavá oceľovo modrá.
Povaha
Yorkšírský teriér je roztomilý pes, ktorý je dôverčivý, ale i veľmi odvážny a vyrovnaný. Je to živý a temperamentný pes, je hravý a prítulný, komunikatívny a inteligentný.
Spoločenská charakteristika
Yorkšírský teriér je čulý a inteligentný pes. Svojou povahou je to typický teriér, má veľké sebavedomie a nezľakne sa ani väčších psov ani votrelcov. Svojho pána nadovšetko miluje a je mu veľmi oddaný. Verný a prítulný je i k celej rodine. I k cudzím ľuďom býva yorki príjemný, pokiaľ sú vítanými hosťami a dajú mu najavo svoju náklonnosť. S inými psami vychádza dobre, i keď majiteľ by si mal dať pozor pri zoznamovaní s väčšími psami, pretože yorki sa týchto psov nebojí a neuvedomuje si svoju trpasličiu veľkosť, mohol by teda byť väčším psom zranený. Súžitie s ostatnými domácimi zvieratami býva bez problémov.
Vzťah k deťom
Výchova i tak maličkého a nežného psa, ako je yorki, je dôležitá. Niektorý jedinci môžu byť bojazlivý, čo môže svedčiť o tom, že ich majiteľ zle vychovával alebo sa výchovou nezabýval vôbec. I tento pes potrebuje dobrú a dôslednú výchovu, je veľmi učenlivý a prispôsobivý. Pokiaľ je preňho výcvik príjemný a zaujímavý, stáva sa veľmi milým a poslušným psom.
Výchova
Yorkšírský teriér je typický bytový pes. Ako brlôžok mu môže slúžiť napríklad klietka, ktorá je vystlatá dekou, do ktorej sa psík môže zachumlať. Tam by mal mať aj svoje obľúbené hračky. I dospelému yorkimu stačí ako psia izba veľmi malá klietka, dospelý pes by však nemal byť v klietke dlho uzatvorený.
Držanie
Toto plemeno nemá žiadne pracovné využitie, je to rýdzo spoločenský pes.
Pracovné využitie
Aby yorkšírský teriér zostal zdravý a vitálny, a pretože je veľmi temperamentný, potrebuje k svojmu životu veľa pohybu. Tento pes je vhodný i k výcviku poslušnosti a obratnosti.
Pohyb
Aby yorkšírský teriér zostal zdravý a vitálny, a pretože je veľmi temperamentný, potrebuje k svojmu životu veľa pohybu. Tento pes je vhodný i k výcviku poslušnosti a obratnosti.
Starostlivosť
Pokiaľ chcete mať doma výstavného psa, musíte sa denne starať o jeho srsť. Je nutné nie len česanie, ale i olejovanie a natáčanie. Potrebné je taktiež pravidelné kúpanie a zastrihávanie srsti na ušiach. Dlhú srsť však majitelia udržujú väčšinou iba k výstavným účelom, domácim miláčikom, ktorý sa výstav nezúčastňujú majitelia srsť skracujú strihaním do primeranej dĺžky. Dôležitá je taktiež starostlivosť o uši, vnútorný zvukovod musí byť udržovaný v čistote a mali by z neho byť odstraňované uvoľnené chlpy. Pazúriky psa sa musia udržovať krátke.
Strážne využitie
Yorki je veľmi odvážny a ostražitý pes, na svoju trpasličiu veľkosť je primerane ostrý, každú návštevu vám veľmi hlasite ohlási.
Vhodné športy
"Agility; aportovanie; obratnosť;"
Najčastejšie nemoci
"Tracheálny kolaps; stomatitida a zubný kameň; hydrocephalus; luxácia kolenného jabĺčka; aseptická nekróza hlavice femuru; kožné problémy"
Zvláštnosti plemena
Yorkšírský teriér býva na výstavách oceňovaný hlavne pre svoju krásnu, dlhú srsť. Jej úprava a starostlivosť o ňu je však veľmi časovo náročná, preto väčšina týchto psov prežije svoj život v krátkom zostrihu. I keď to niektorý milovníci tohoto plemena odsudzujú, je to lepšie, než pes s neupravenou a zachumlanou srsťou.
Príprava na výstavu
U výstavného psa je každodenná starostlivosť o srsť nutnosťou. Majiteľ sa musí zoznámiť s umením, ako srsť yorkiho balíčkovať. Je to veľmi náročný postup natáčania srsti do veľkého počtu papierových balíčkov. Srsť sa balíčkovaním chráni pred poškodením a zachumlaním a zaisťuje sa jej čo najväčšia možná dĺžka. Chocholček na hlave je nutné starostlivo sčesať a zviazať ozdobnou mašľou alebo gumičkou.
Výživa šteňaťa
V období rastu psa má strava prvoradý význam. Po úplnom odstavení od matky je vhodné prejsť na kvalitnú suchú stravu pre šteňatá. Dôležité je zloženie krmiva, pokiaľ je vyvážené, nie je už potrebné jej doplnenie o vitamíny, minerály a proteíny.
Výživa dospelého psa
Keď pes prestane rásť, býva považovaný za dospelého. V tomto období je vhodné prejsť zo šteňacej stravy na stravu pre dospelé psy. Pri výbere krmiva je nutné prihliadnuť k veľkosti a aktivite psa. Vhodné krmivo priamo pre vášho malého yorkšírského teriéra je navrhnuté špeciálne pre špecifické potreby psov malých plemien.
Výživa starého psa
Starší pes má iný životný štýl než aktívny dospelý pes. Menej sa hrá, viacej spí a nemá už také veľké nároky na množstvo a energetickú hodnotu prijímané stravy. Tieto zmeny vyžadujú nové zloženie potravy, lebo krmivo pre aktívne psy by mohlo spôsobiť tlstnutie a zhoršenie zdravotného stavu psa. Pre psy v tomto veku je vhodné podávať krmivo so zníženým podielom bielkovín a tukov.
Dôvetok pre budúcich majiteľov
Až už sa rozhodnete svojho psa vystavovať a ste ochotný venovať mu veľa času a starostlivosti pri úprave jeho srsti, alebo si chcete poriadiť len domáceho miláčika, tento milý a chytrý psík vám prinesie veľa radosti a psej lásky.


Info Bernský salašnícky pes

30. října 2008 v 7:33 | Leyla

Bernský salašnícky pes



Bernský salašnícky pes
..


Originálny názov plemena : Berner Sennenhund

Krajina pôvodu : Švajčiarsko

Doba vzniku : 20. storočie

Pôvodné využitie : Pastiersky pes, ťažný pes

Dnešné využitie : Spoločník, pracovný pes

Priemerná dĺžka života : 10 - 12 rokov

Hmotnosť : Pes: cca 55 kg Fena: cca 45 kg

Výška : Psy: 64 - 70 cm, ideálna výška je 66 - 68 cm Feny: 58 - 66 cm, ideálna výška je 60 - 63 cm
História
Bernský salašnícky pes sa radí medzi ostatných švajčiarskych pastierskych psov. Jeho bezprostredným predkom je bernský domáci pes, ktorého pôvod a zmeny, ktorými prechádzal, nie sú bohužiaľ známe. Na území dnešného Švajčiarska žijú psy už asi 4000 rokov, je teda pravdepodobné, že toto plemeno vzniklo na tomto území. V predhorí Álp v okolí Bernu pásli svoje stáda kráv a dobytka salašníci, ktorí svojich psov využívali k doprevádzania stád a vozíkov s proviantom, títo psy udržovali stádo pohromade, vyhľadávali zabehnuté kusy a pôsobili tiež ako jeho ochrancovia. Pastierske psy bačov sa však po storočia krížili s domácimi psami hospodárov v údolí, s ktorými salašníci hojne spolupracovali. Tieto psy boli pravdepodobne jedného a rovnakého typu, preto má dnešný bernský salašnícky pes vlastnosti ako domácich, tak pastierskych psov. Neskôr, keď práca pastierov stratila zmysel, dostali nové úlohy takisto psy. Boli zapriahaní do vozíka a dopravovali mlieko do syrárne. Svoje pôvodné meno - dürrbächler - získal tento veľký, dlhosrstý, trojfarebný pes podľa názvu osady Dürrbach, kde bol používaný na ťahanie, stráženie stád a tiež sedliackych statkov. Cieľavedomý chov začal až na prelome 20. storočia. V roku 1902 bol na Švajčiarskej prehliadke psov v tzv. pokusnej triede predstavený "Dürrbächler". Nebol však zapísaný do Švajčiarskej plemennej knihy psov. O to, aby toto plemeno bolo uznané, sa zaslúžil Fritéz Probst, ktorý bol v roku 1904 rozhodcom na Medzinárodnej výstave psov v Berne a štyroch psov tu vyznamenal cenami, na základe čoho boli zapísaní do Švajčiarskej plemennej knihy psov. Úspechom na tejto výstave získali dürrbächleri nielen prvé verejné uznanie kynologického sveta, ale takisto priazeň mnohých chovateľov, ktorí chceli začať jeho chov. O formovanie plemena sa veľkou mierou zasadil prof. Albert Heim, ktorý tieto psy síce sám nikdy nechoval, ale od roku 1907 až do dvadsiatich rokov ich ako rozhodca posudzoval, v tomto plemene našiel záľubu a dokázal nájsť ľudí, zapálených pre rovnakú vec. Na jeho popud získalo plemeno v roku 1913 svoje dnešné meno - bernský salašnícky pes. Dnes je tento pes rozšíreným a obľúbeným nielen vo Švajčiarsku, ale takisto po celej Európe, a i na iných kontinentoch.
Typy
Toto plemeno sa nevyskytuje v žiadnych ďalších varietách.
Všeobecný vzhľad
Bernský salašnícky pes je dlhosrstý, trojfarebný veľký pes, harmonického a vyrovnaného vzhľadu a ladných pohybov. Lebka je z profilu i spredu mierne klenutá, stop je vyznačený, ale nie príliš výrazný, papuľa je silná, stredne dlhá a rovná. Oči majú mandľový tvar a sú tmavohnedé, ňufák je čierny. Vysoko nasadené uši sú trojuholníkového tvaru, stredne veľké, ľahko zaoblené a priliehajúce. Telo je silné a kompaktné, hrudník široký, chrbát pevný a rovný, bedrá široké a silné, zadok mierne zaoblený. Chvost dosahuje aspoň k pätovému kĺbu, je husto osrstený, v kľude zvesený, pri pohybe nesený na úrovni chrbta nebo mierne nad ním.
Srsť a farba srsti
Srsť je dlhá, rovno splývavá alebo ľahko zvlnená. Základná farba je čierna, so sýtym hnedočerveným pálením na lícach, nad očami, na všetkých nohách a na hrudi, a s bielymi znakmi na hlave, na hrdle a na hrudi. Biela lysina na hlave sa obojstranne rozširuje do bieleho zafarbenia papule a nesmie zasahovať k hnedočerveným škvrnám nad očami, od tých musí byť oddelená prúžkom čiernej srsti. Žiadúce sú tiež biele labky a biela špička chvosta.
Povaha
Bernský salašnícky pes je priateľský, sebaistý pes, je dobrosrdečný a prítulný, pomerne temperamentný, ale je takisto veľmi ostražitý a nebojácny, istý a ostražitý.
Spoločenská charakteristika
Voči všetkým dôverne známym osobám sa chová veľmi prítulne a mierumilovne a je dobre ovládateľný. K cudzím ľuďom je spočiatku nedôverčivý a udržuje si od nich odstup, nikdy sa však neprejavuje agresívne. V spoločnosti ostatných psov je kľudný a priateľský, nevyvoláva bitky. K ďalším domácim zvieratám je veľmi tolerantný a nemá žiadne sklony ich loviť.
Vzťah k deťom
Toto plemeno je veľmi vhodným spoločníkom detí. Má ich veľmi rád a je im dobrým kamarátom. Pre jeho veľkosť, silu a ochranárske pudy však nie je vhodné, aby ho malé dieťa samo viedlo na vodítku.
Výchova
Ak keď je berňáčik mierumilovný, rodinný pes, i tento potrebuje výchovu a výcvik základnej poslušnosti. A rovnako ako u iných plemien, je i u tohto nutná dôslednosť. Prístup by však mal byť priateľský a citlivý, akýkoľvek dril či nevhodné zachádzanie by tohto psa mohlo negatívne poznamenať. Bernský salašnícky pes je dobre ovládateľný a výchova nebýva zložitá, pretože sa veľmi rád a dobre učí. Možný je i špeciálny výcvik, mnoho príslušníkov tohto plemena má zložené rôzne pracovné skúšky, či už ide o klasický kynologický výcvik alebo napríklad výcvik záchranársky.
Držanie
Bernský salašnícky pes môže byť celoročne držaný vonku s podmienkou, že bude mať k dispozícii zateplenú búdu. Pre toto plemeno je takisto veľmi dôležitá spoločnosť človeka, potrebuje ku svojmu zdarenému vývoju vašu blízkosť. Búda pre psa by mala byť tak veľká, aby sa v nej dospelý pes mohol postaviť, otočiť a pohodlne natiahnuť. Podľa plemenného štandardu dosahuje bernský salašnícky pes v dospelosti až 70 cm v kohútiku. Búda by mala byť zateplená, v zimných mesiacoch naviac kryte vchod napr. dekou. Deku alebo matrac umiestnite tiež dovnútra búdy, poprípade môžete vnútrajšok vystlať slamou, slamu je vhodné pridať hlavne v zimných mesiacoch. Búda by mala mať odnímateľnú strechu, aby sa dala pohodlne vyčistiť a mala by byť postavená na nôžkach, čo zabráni styku podlahy so zemou, ktorý môže zapríčiniť hnitie dreva. Koterec veľkosťou prispôsobte veľkosti psa. Mal by stáť na tienistom mieste a byť bezpečne oplotený. Väčšinou je krytý z troch strán stenami, prednú stranu tvorí oplotenie s vchodom. Podlaha býva drevená. Búda vo vnútri koterca zodpovedá popisu vyššie. Pamätajte však na to, že ani najväčší koterec nenahradí psovi voľný pohyb a kontakt s vami.
Pracovné využitie
Bernský salašnícky pes je mnohostranný pracovný pes. Pracuje rád, rád plní zadané úlohy a veľmi dobre sa učí. V dnešných podmienkach sa uplatní napríklad ako záchranársky pes či pri mnohých psích športoch.
Pohyb
V rámci svojho teritória potrebuje berňáčik slobodu a voľnosť, nie je vhodné, aby bol po celý deň uzatvorený v koterci. Tento pes pohyb miluje, a i keď je chovaný na záhrade, potrebuje pravidelné vychádzky. Väčšina príslušníkov tohto plemena miluje vodu a rada pláva. Šteňatá a mladí psy však nemôžu byť vystavovaní prílišnej záťaži.
Starostlivosť
Napriek tomu, že ide o dlhosrsté plemeno, starostlivosť o jeho srsť nie je nijako náročná. Nevyhnutné je prečesávanie a kartáčovanie, postačí však jedenkrát do týždňa. V období pĺznutia by sa mal pes prečesávať denne. Kúpanie postačí 3 - 4 krát do roka, avšak je nutné použiť kvalitný šampón určený špeciálne pre psov. V prípade zablatenia postačí osprchovanie labiek a brucha čistou vodou bez použití šampónu. Srsť nepotrebuje žiadne úpravy strihaním. Občas prehliadnite psovi zuby, či sa na nich netvorí zubný kameň, ktorý by bolo potrebné odstrániť, a skontrolujte čistotu uší. Okolie očí udržujte takisto v čistote. Pokiaľ si pes neobrusuje pazúriky pohybom vonku, napríklad v zime, je potrebné ich zastrihnúť.
Strážne využitie
Bernský salašnícky pes má napriek svojej priateľskej a mierumilovnej povahe prirodzený strážny inštinkt, a pokiaľ je potrebné, dokáže i tvrdo zasiahnuť. Podmienkou však je, aby mal vytvorenú silnú citovú väzbu na svoj domov a svojich ľudí. Pokiaľ si tohto psa obstaráte ako strážcu, ktorého zatvoríte na záhrade a nebudete sa mu venovať, pravdepodobne strážiť nebude, má totiž silný sklon chrániť majetok len osobám jemu veľmi blízkym.
Vhodné športy
Agility, športový tréning pre ťažných psov
Najčastejšie nemoci
Dysplázia panvového kĺbu
Zvláštnosti plemena
V roku 1914 prehlásil o tomto plemene profesor Albert Heim toto: "Zdá sa mi, že bernský salašnícky pes je pre svoju súmernosť a svoje nádherné zafarbenie pravdepodobne ten najkrásnejší pes, ktorého som kedy videl. Iné plemená sú zaujímavé svojim vlastným charakterom a tým i krásne. Bernský salašnícky pes sa mi zdal krásnym práve preto, že je normálny. Od praveku známemu "domácemu psovi" sa podľa môjho názoru nepodobá žiadne plemeno viac než bernský salašnícky pes."
Príprava na výstavu
Príprava psa na výstavu vyžaduje mnoho času, preto ho na túto udalosť musíte pripraviť už dlho pred plánovanou účasťou na výstave. Posudzovanie psa prebieha najskôr v kľude, kedy rozhodca kontroluje psovi úplnosť chrupu a skus, na čo by mal byť pes dobre pripravený. U samcov prebieha takisto kontrola semenníkov. Posudzuje sa tiež kvalita srsti, a dôležité je i chovanie psa pri styku s cudzím človekom. Z výstavy sú vylúčené psy, ktoré prejavujú agresivitu voči ľuďom alebo ostatným psom. Potom je pes predvedený vo výstavnom postoji, ktorý môže vyzdvihnúť všetky jeho prednosti, poprípade skryť exteriérové nedostatky. Posledná časť je hodnotenie psa v pohybe, v kluse a kroku. Pes musí byť výborne ovládateľný na vodítku, kľudne bežať pri ľavej nohe vystavovateľa, nesmie ťahať, predbiehať alebo naopak dobiehať. Pri predvádzaní by sa pes mal chovať prirodzene, kľudne a sebavedome.
Výživa šteňaťa
Šteňatá bernského salašníckeho psa rastú rýchlo, preto majú zvláštne nároky na výživu. Strava musí mať správne zloženie, obsahovať všetky potrebné živiny, vrátane minerálnych látok a vitamínov, a musí byť podávaná tiež v správnom množstve. Suché kompletné krmivo pre šteňatá veľkých plemien zaručí, aby šteňa dostalo všetko to, čo potrebuje a v správnom pomere.
Výživa dospelého psa
Strava v dospelosti má veľký vplyv na telesnú kondíciu, zdravie a tiež na kvalitu srsti. Výhodou ako pre psa, tak pre majiteľa je podávanie suchej kompletnej stravy od renomovaných výrobcov. Vyberte krmivo, ktoré zodpovedá veku psa a jeho vyťaženosti. Pokiaľ je pes celoročne ubytovaný vonku, berte ohľad takisto na ročné obdobie, v zime je dobré zvýšiť v krmnej dávke psa podiel tuku.
Výživa starého psa
Staršiemu psovi, ktorý už nebýva príliš aktívny je potrebné dodávať krmivo chudobnejšie na množstvo živín, ale obohatené o vitamíny. V strave je nutné znížiť podiel bielkovín, aby neboli zaťažované obličky a predišlo sa chorobám močových orgánov. Starý pes by takisto nemal dostávať kosti. Pokiaľ je pes obézny, je nutné i zo zdravotných dôvodov obmedzovaním kŕmnej dávky znížiť jeho váhu na optimum.
Dôvetok pre budúcich majiteľov
Oddaného, prítulného a nebojácneho priateľa v tomto psovi získate, pokiaľ ste ochotní venovať mu lásku a čas vo vašej spoločnosti a nájsť mu náhradnú činnosť za jeho pôvodné zamestnanie.

ínfo Tibetská doga

26. října 2008 v 19:31 | Leyla

Tibetská doga



Tibetská doga
Tibetská doga - jedenáctiměsíční pes
Tibetská doga - jedenáctiměsíční pes
FCI - Standard č.230
Země původu:Tibet
Klasifikace FCI
  • Skupina 2: Pinčové a knírači, molossoidní a švýcarští honáčtí psi
  • Sekce 2: Molossoidní
  • Podsekce 2.2: Horský typ
Zbarvení:
  • černý
  • černý s pálením
  • modrý
  • modrý s pálením
  • zlatý
Výška:psi: minimálne 66 cm, feny: minimálně 61 cm
Váha:psi: 65 - 75 kg, feny: 45 - 55 kg
Standard plemene
.


//<![CDATA[ if (window.showTocToggle) { var tocShowText = "zobrazit"; var tocHideText = "skrýt"; showTocToggle(); } //]]>


Historie

První písemná zmínka o tibetské doze je z roku 1121 př. n. l. v čínské knize letopisů. Zmiňuje se o ní Aristoteles, Alexandr Veliký, který ji přivezl do Evropy a také velký cestovatel Marco Polo. Tato rasa se nám dochovala v původní podobě bez křížení s jiným plemenem psů. Ještě dnes, po obrovské genocidě prováděné Číňany v Tibetu se nám dochovala tato rasa nejvíce v jihozápadní části. Jinde byl tento pes huben, protože je součástí tibetské kultury, kterou chtěli Číňané potlačit. To se jim naštěstí zcela nepovedlo. Hlavně díky chovatelům v Anglii, dále pak v Holandsku, Francii, Německu a USA se tato rasa v nezměněné podobě dochovala dodnes. Dále je tento pes chován v Nepálu, Bhútánu, severní Indii a také na Tchaj-wanu.

[Stavba těla

Minimální kohoutková výška feny je 61 cm u psa 66 cm. V praxi fenky měří v průměru 63 cm a psi 71 cm. Pes má zpravidla hustší a delší srst a větší hřívu. Je to mohutný, těžký, dobře stavěný pes se silnou kostrou. Hlava dosti široká, těžká a silná. Týlní výčnělek a stop jsou dobře znatelné, délka lebky od týlu ke stopu se rovná délce čenichové partie od stopu ke špičce čenichu, ale může být i kratší. Čenichová partie je dostatečně široká a čtvercová. Oči výrazné, střední velikosti. Barva hnědá ve všech odstínech. Uši střední velikosti, trojúhelníkového tvaru.
Krk má silný, nohy rovné, svalnaté, silné. Záda rovná a záď téměř neznatelná. Pohybuje se energicky, uvolněně, lehce a elasticky.


Využití

Vždy byla tibetskými nomády využívána jako strážní pes a rovněž tak i v tibetských klášterech. Těch však z původních 6000 zbylo pouhých asi 80 v dobrém stavu. Dnes se opět do klášterů pomalu vrací. Tibetská doga se musela po staletí samostatně rozhodovat a v nepřítomnosti pána domu, když odešel za obchodem, hlídala stádo i rodinu. Při stěhování z pastvin byla využívána i na přenášení lehčích břemen. Její štěkot je nezaměnitelný, impozantní a odstrašující. Sama nikdy nikoho nenapadne, ale pokud brání teritorium nebo rodinu neváhá nasadit vlastní život. Je dost uzavřená a lásku projevuje pouze své rodině či pánovi a to odměřeně, avšak po delším odloučení její radost nezná mezí. Dala základ většině mollosoidních plemen, což konstatovali řada významných zoologové v historii (A.E.Brehm, M. Siber, J.B. Walsh (Stonehenge), W. Youatt a další).


logo Wikimedia Commons


info Nefwfoundlanský pes

26. října 2008 v 19:25 | Leyla

Novofundlandský pes



Novofundlandský pes
Novofundlandský pes
Novofundlandský pes
FCI - Standard č.50
Země původu:Velká Británie, Kanada
Období vzniku:18. století
Klasifikace FCI
  • Skupina 2: Pinčové, knírači, plemena molossoidní a švýcarští salašničtí psi
  • Sekce 2: Molossoidní plemena
Zbarvení:
  • černá, hnědá
Výška:66-71 cm
Hmotnost:51-68 kg
Novofundlandský pes je velmi přátelské