Príbehy- staré

Myšlienky o psoch

6. června 2009 v 13:36 | Lucia

Pes, ktorého si uzdravil, Ťa nikdy nepohryzie. V tom je hlavný rozdiel medzi zvieraťom a človekom. Mark Twain

Na psí život sa väčšinou najviac sťažujú tí, ktorí psa nikdy nemali.
Čím viac poznám ľudí, tým viac milujem psy.
Veľkosť národa a jeho morálny pokrok sa môže merať podľa spôsobu jeho zaobchádzania so zvieratami. Mahátma Gándhí
Na svete nie je lepšieho psychiatra, ako je šteňa olizujúce vašu tvár. Ben Williams
Pes je jediné stvorenie na svete, ktoré Vás miluje viac ako seba. Josh Billings
Ak je láska nesmrteľná, potom pevne verím, že sa po smrti stretnem so všetkými psami svojho života, keby pre nič iné, tak preto more lásky, ktoré nás spájalo...
Ak niekto povedal, že láska sa nedá kúpiť, zabudol na psy.
Neexistuje zlý pes. Zlý môže byť iba majiteľ.
Nie je nič krajšie ako pohľad na dobre vycvičeného a vychovaného psa.
Keby psy vedeli rozprávať, človek by prišiel aj o posledného priateľa.
Prevaha človeka nad nižšími živočíchmi neznamená, že nižšie živočíchy by mali byť obeťami vyšších, ale že vyššie bytosti by mali ochraňovať nižšie, že by mali jedny druhým pomáhať, tak ako pomáha človek človeku. Mahátma Gándhí
Na dosiahnutie súladu s prírodou je akékoľvek množstvo experimentov malé a nijaká obeť nie je priveľká. No nanešťastie v súčasnosti idú tendencie opačným smerom. Nehanbíme sa obetovať množstvo životov na skrášľovanie pominuteľného tela a v úsilí predĺžiť jeho existenciu na niekoľko prchavých chvíľ, v dôsledku čoho zabíjame sami seba, svoje telo, aj dušu. To všetko sa nám deje rovno pred očami, no niet väčšieho slepého, ako je ten, čo to nechce vidieť. Mahátma Gándhí
Nedovoľ svojim deťom zabíjať hmyz, tým začína vraždenie ľudí. Pythagoras
Je omylom domnievať sa, že náš vzťah k zvieratám nemá mať morálne aspekty alebo že k zvieratám nemáme žiadne záväzky - to dokazuje neotesanosť a barbarstvo. Súcit k zvieratám je tak silne zviazaný s dobrotou charakteru, že je možné tvrdiť, že kto je krutý k zvieratám, ten nemôže byť dobrým človekom. Schopenhauer
Zvieratá nie sú naši blízki, nie sú ani naši poddaní; sú to iné národy, chytené spolu s nami v sieti života a času.
Henry Beston
Otázka nie je: Sú schopní myslieť? Ani sú schopní hovoriť? ale Sú schopní trpieť? Jeremy Bentham

V pravde je človek kráľom zvierat, alebo ich svojou brutalitou predbehne. Žijeme zo smrti druhých. Sme chodiace cintoríny.
Leonardo da Vinci
Divoké zvieratá nikdy nezabíjajú pre šport. Človek je jediný, komu utrpenie a smrť jeho druhov prinášajú zábavu.

James Anthony Froude
Poľovačka nie je šport. V športe by obidve strany mali vedieť, že hrajú hru. Paul Rodriguez

Aj keď vás nik neosloví a svet vás už nemá rád

môžeš veriť svojmu psovi, že je verný kamarát.
zradnosťou hneď k tebe letí o nohy sa obtiera,

a ešte aj oblíže ti ruku čo ho udrela.
Ani zloba neláskavá jeho lásku nezmrazí,
každý deň ti o nej dáva stále nové dôkazy.
Nadovšetko si ťa cení,naveky si jeho pán,
aj keď mlčíš v osamelí nikdy nie si celkom sám.
Aj keby si dokonával a nesmútil z ľudí nik,

iste by ťa oplakával tvoj oddaný priateľ psík.
Prečo teda slzy skrývať keď nám navždy odchádza

bytosť vďačná,trpezlivá ktorá nikdy nezrádza.



Kind of death

6. června 2009 v 13:34 | Lucia
Bol som malé šteniatko amerického pitbullteriéra. Býval som s mojou mamou a súrodencami v špinavej a polorozpadnutej búde, za veľkým starým domom. Raz za pár dní prišiel za nami pán, resp. majiteľ a nalial nám do hrnca jedlo, ktoré bolo však stuhnuté na kosť a pripomínalo dvojtýždňové zvyšky neidentifikovateľného obedu. Vonku mrzlo a pravdupovediac, aj v našej búde. Moji bračekovia a sestričky umierali z nedostatku potravy alebo umrzli. Za pár dní som tam ostal sám. Celkom sám, lebo prišiel ten veľký a čudný človek, ktorý nám nosil potravu a odviedol moju mamu niekam preč. Hovoril len niečo také, že je už stará a šteniatka už odchovala, už ju zbytočne chovať. Ja som tomu nerozumel, pochopil som, až keď som počul tiché, posledné zakňučanie mojej matky.
A potom mi bola ešte väčšia zima, lebo tam už nebol ten teplý kožuch, plný lásky a porozumenia. Veľmi som sa čudoval pánovi, ktorý vyzeral akoby sa tešil z toho, že som tu ostal len ja.
Čas bežal a ja som pre zmenu začal priberať. Dostával som každý deň surové mäso. A za taký mesiac mi pán už nedával ani to mäso, ktoré mi tak chutilo, len mi pravidelne, dva razy denne hodil do búdy myš alebo potkana. Najprv som nechápal čo mám s nimi robiť, ale pochopil som hneď čo sa mi prvý potkan zakusol do nohy. Tak som zasa kusol ja do neho, ale po tom sa už nepohol. Môj vrodený inštinkt mi vtlačil do hlavy skutočnosť, že potkan je mŕtvy a pripravený na zožratie. Tak som ho teda zožral. A tá chuť bola ešte lepšia, než mäso ktoré mi nosil pán predtým. Postupne zväčšoval veľkosť mojej potravy, cez mačky až po psov, menších odo mňa.
Časom som vyrástol na krásneho mladého pittbulla. Chodil som čoraz ďalej a ďalej od búdy, až som sa stal pánom dvora. Dokázal som zahnať nejedného psa väčšieho ako som bol ja sám. Pán bol veľmi spokojný. Učil ma poslúchať, a to nielen základné povely, ale aj zvláštnejšie veci ako napr. chyť, trhaj, zažeň, a ten najdrsnejší a pre pána najpodstatnejší povel - zabi. A učil ma tvrdo, taktikou: splníš príkaz alebo dostaneš. Po ukončení dlhého a ťažkého výcviku mal zo mňa pán čo chcel - nie psa, ale krvilačnú beštiu. Bol som mladý a silný King of death - ako ma pán volal.
Jedného júnového dňa mi pán dal vybíjaný obojok (tvrdil, že tak budem vyzeraťdrsnejšie a hrôzostrašnejšie), naložil ma do klietky a klietku do auta. Išli sme asi pol hodiny. Keď sme zastali, pán vystúpil z auta a išiel za nejakými ľuďmi, s ktorými sa chvíľu rozprával a potom prišli za mnou a zobrali ma aj s klietkou do budovy, ktorá pripomínala starú továreň. Tam som uvidel niečo čo som v živote nevidel. Miestnosť bola plná psov v klietkach, ktorí na seba zúrivo vrčali a štekali. Bolo tam veľa pittbullterriérov, stafordšírskych, bullterriérov, dva bulldogy a jeden pes, ktorý silne pripomínal kríženca vlka. A okrem toho tam bolo veľmi veľa ľudí, ktorí sa prechádzali pomedzi klietky a dráždili psov. Aj mňa dráždil môj pán - štuchal do mňa železnou palicou, ktorou som dostával malé elektrické šoky. A zasa mu zámer vyšiel, bol som rozzúrený ako býk na toreadorskom zápase. Počul som však aj dačo iné ako smiech pána, boli to útržky rozhovorov, napr.: stávkuje sa pri aréne alebo tento to určite vyhrá. Ja som im žiaľ nerozumel, predsa som len pes, no zato som cítil, že sa tu deje niečo veľké. Po dlhšom čase, ktorý odhadujem na dve až tri hodiny, sa všetci ľudia niekam vyparili. Prichádzali už len po menších skupinkách, a vždy odviedli dvoch psov.
A nakoniec, keď sme ostali už len dvaja, si prišli aj po nás. Dali nás do dákej jamy, kde nás konečne vypustili z klietok. Ja som nevedel čo mám robiť, a tá chvíľka nevedomosti ma vyšla draho. Druhý pes na mňa bleskurýchlo zaútočil. Bol to tvrdý boj. Schytal som veľa uhryznutí, ale môj súper ešte viac. Niekto z davu zapískal. Môj súper sa obzrel, a v tom zlomku sekundy som sa na neho vrhol a prekusol mu krčnú tepnu. V tej chvíli som cítil, že som víťaz. Môj protivník ticho a smutne zaskučal a skonal. Dav vrieskal a pískal. Môj pán, si po mňa prišiel a prvý raz v mojom živote ma pochválil. Doma mi ošetril rany.
A odvtedy som vyhrával jeden zápas za druhým. Ľudia ma začali volať Neporaziteľný Kráľ. Bojoval som so šampiónmi, aj s mladými psami. Plemená to boli tiež rôzne. Môj pán bol na mňa hrdý. Takto som zostarol. Bojovalo sa mi čoraz ťažšie a ťažšie. Ale neprehrával som. Stále som bol víťaz a šampión.
Jedného dňa som, ako zvyčajne išiel do arény. Mal som bojovaťs mladým psom a bol to pes, ktorého otca som videl na mojom prvom zápase, kríženec vlka, a jeho matka bola čistá vlčica. Bol to najťažší zápas môjho života. Protivník bol mladý, plný sily a energie. Bol prefíkaný ako líška. Raz bol tam, raz tu. Vôbec som mu nestíhal celiť, bol som priveľmi dohryzený. Súper ma zakusol priamo do krku. A vtedy som cítil, že som prvý raz vo svojom živote porazený. Pochopil som, ako sa cítil môj prvý súper keď zaskučal. Ale najviac som bol sklamaný z reči môjho pána, ktorému som tak veril. Nič to, zoženiem ďalšieho šampióna." Umrel som porazený, sklamaný a zradený svojím bohom.
Tak toto je ozaj zlý človek. Pes nikdy nie je zlý to je iba jeho majiteľ!!

3ak to len psík

6. června 2009 v 13:33 | Leyla

Skutočný príbeh - "Šak to len psík"
Mali sme amerického kokeršpaniela - fenku. Keď zomrela, mala 8 mesiacov. Motala sa okolo potravy pre potkany, a keďže sme si neboli istí aká silná bola a či náhodou v nepozorovanej chvíľke jednu neochutnala, rozhodli sme sa ísť na veterinu, aby nám poradil odborník.
Chceli sme mat istotu, nič viac. Boli sme asi príliš opatrní a ja si to neviem odpustiť. Na túto veterinárnu stanicu už dosť dlhší čas nechodíme...
Boli sme tam párkrát s naším starším psíkom a máme nepekné spomienky.
Sme veľmi spokojní s MVDr. Petríkom a jeho kolegom, pretože majú veľmi dobrý prístup nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám, ktoré tam chodia. Lenže on bol minulý týždeň na dovolenke a práve v tom čase nemali pohotovosť. S ťažkým srdcom sme sa rozhodli isť na spomínanú vet. stanicu, chceli sme si byť istí, že sa jej nič nemôže stať a neostávalo nám nič iné, len veriť veterinárovi, ktorý mal práve službu - p. S..
Keď sme mu povedali, že sa par sekúnd točila okolo otravy, hneď navrhol, že jej pichne injekciu na vyvrátenie potravy, pretože ak zožrala čo i len jednu granulu, môže nastať krvácanie a šialené kŕče a opísal to tak, že sme boli za to, aby tú injekciu dostala. Sám nám povedal, že pre náš pokoj na duší jej to pichnúť treba. Povedal nám, že je potrebné počkať 15 min, po ktorých bude zvracať.
Lenže Ebinka zvracala hneď po podaní injekcie a o minutú už ležala nevládna na zemi. Žiadna otrava tam nebola. Bolo nám divné, že dostala takú silnú dávku a prvá poznámka môjho priateľa bola, že to bolo ako konská dávka. Vpichol jej to do svalu tak rýchlo, že už aj ten tlak musel byť pre ňu bolestivý.
Nikdy sa lekárov nebála a pri ňom sa až triasla...mali sme dať na ňu a ísť hneď preč...ale čas už nevrátime....potom jej pichol ešte nejaké vitamíny a niečo na posilnenie a snažil sa ju postaviť na labky, lenže ona len nevládne ležala. Na jeho tvári bolo vidieť prekvapenie, tak sme usúdili, že to asi nie je bežná reakcia, ale aj cez to všetko nás poslal domov a povedal, že Ebinka bude do hodiny behať...lenže ona sa už na vlastné nikdy nepostavila...zobrali sme ju domov, ale niečo sa nám nepozdávalo a zrazu prestala dýchať. Hneď sme ju dali do auta a utekali naspäť...držala som ju v rukách a vedela, že jej už nikto nepomôže.
Jazýček jej zmodral, telíčko bolo nehybné, nedýchala...nechcelo sa mi veriť, že je mŕtva. Bol to strašný pocit vidieť umierať psíka, ktorý bol úplné zdravý a ktorý ešte pred pol hodinkou pobehoval hore dole a z oči mu išlo toľko lásky...
Pýtali sme sa veterinára čo jej to vlastne pichol, ako sa to mohlo všetko stať a on na to povedal len: "Šak to lem psík. My sme voči takým prípadom poistení". Nemohla som uveriť tomu, že ten, ktorý jej mal pomôcť ju zabil. Vedel, že ju predávkoval. Vedeli sme to podľa jeho správania aj podľa toho, čo sa stalo.
Ebinku sme dali sme na pitvu a výsledok bol taký, že to bol psík vo veľmi dobrom výživnom stave, ktorý zomrel na zlyhanie srdiečka a udusenie. Pán, ktorý ju pitval nám povedal, že najpravdepodobnejšie je, že zomrela na predávkovanie, čo však do správy napísať nemohol, pretože na ňom bolo len posúdiť zdravotný stav psíka.
Všetko sa to stalo 5.8., čo bola sobota, takže sme hneď v pondelok išli na veterinu a chceli sme vedieť, ako je možné, že úplné zdravý psík zrazu nežije. Kolegovia nám ukázali, koľko dávky mala dostať...bol to pre nás šok...Ebinka dostala 10násobok dávky hormotonínu.
Najhoršie na tom je, že spomínaný veterinár chcel všetko poprieť, postavil sa k tomu maximálne neprofesionálne a na jeho prízemné slova nikdy nezabudnem. Všetko to bral ako nevydarenú hru, klamal, potom keď videl, že to nenecháme tak, navrhoval "dojednať sa", chcel, aby sme to čím skôr uzavreli a nikomu o tom nehovorili, že sa to stáva, že človek urobí chybu, že sa vlastne nič také strašné nestalo...nepovedal ani je mi ľúto...bral to proste ako keby niekomu poškriabal lak na aute. Keď som sa neovládla, povedala mu, že nám zabil to, čo nám bolo najdrahšie a buchli sme s dverami, vyšiel za nami, aby sme išli naspäť, že sa vyrovnáme a čím skôr na všetko zabudneme. Všetko chcel ututlať a v tichosti sa nás zbaviť. Lenže niečo také sa nedá. Čo ak to urobí zas? Ani nám nepovedal, aké sú iné možnosti, okrem podania hormotonínu. O tých sme sa dozvedeli až od jeho kolegov, ktorí nám povedali, ako ináč ešte mohol postupovať.
Na to bolo však neskoro. Viem, že našu Ebinku nám to nevráti, ale chceli by sme, aby sa niečo také už nikomu nestalo. Niečo, čo je pre p. S. len malá škoda na majetku. Ako môže človek, ktorý ma pomáhať chorým zvieratám, mať k svojej práci taký prístup?

Lady

6. června 2009 v 13:23 | Lucia
Lady
Pred niekoľkými rokmi som mala psíka. Volala sa Lady...
Bol to malý, hravý, veselý, biely a huňatý psík. Dostala som ho na narodeniny. S ňou som zažila najkrajšie obdobie svojho detstva. Raz som ju šla vyvenčiť, mimochodom, naši susedia ju nemali veľmi v láske, keď sa zrazu za výťahom objavil jeden zo susedov, Lady ho pohrýzla (toto nie je výhovorka, oni ju dosť často provokovali, keď sme neboli doma, tak jej zvonili na zvonček a pod.). Preplakala som celú noc. Asi o dva alebo tri dni ju dala moja mama utratiť, pretože nemala kam ísť. A verte, že tento text sa mi nepíše ľahko. Dúfam, že teraz je jej dobre. Aj keď tu už nie je. Ďakujem za to, že ste to vydržali čítať až do konca a dúfam, že vám sa nič podobné nestane. Ešte raz vám ďakujem

Za dúhovým mostom

4. června 2009 v 19:13 | Lucia
Už ste videli dúhu?
Videli ste tú časť oblohy,ktorá sa nazýva Za dúhovým mostom?
Je to miesto,kde žijú naši všetci naši domáci miIáčikovia,keď nás navždy opustia.Hovorí sa,že keď naše zvieratko umiera tak odchádza na miesto nazývané Za dúhovým mostom.Sú tam lúky a kopce pre všedkých naších maličkých aj veľkých miláčikov.Všedky zvieratká tam spolu žijú a hrajú sa.Je tam dostatok jedla a vody.Je tam vždy teplo aveľa slniečka.Nikdy tam nieje zima.Zvieratká,ktoré boli staré,slabé a choré sa na tomto mieste stávajú opäť mladými,zdravími a plnými energie.Zraneným sa opäť zacelia rany,prestanú trpieť a stanú sa takýmí ako boli predtým-šťastný a veselý.Všedky zvieradká sú tam šťastné a spokojné.No ich dušu predsa trápi jedna vec.Ich srdce smúti za ich najvernejším,najdrahsím priateľom,ktorý zostal tam,niekde ďaleko od nich.Ale jedného dňa sa váš miláčik uprostred hry zastavý a zahľadí sa do diaľky.Jeho oči sa zalesknú,telo sa začne chvieť v netrpezlivosti...Zrazu sa rozbehne,až letí nad zelenou lúkou a nohy ho nesu rýchlejšie a rýchlejšie...A keď sa vy a váš najvernejší priateľ opäť stretnete a láskyplne obýmete viete,že sa už nikdy nerozlúčite.
Opäť pobozkáte jeho milú tváričku,pohladíte ho po hlavičke a zadívate sa do jeho krásnych,verných očí,ktoré sa stratili zvážho života ale nikdy nie z vážho srdca.Potom konečne odídete na miesto nazývané Za dúhovým mostom!!!

Ako si mohol...

13. března 2009 v 21:40 | Leyla

PRÍBEH:

Ako si mohol...

Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu.
Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli. Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval.
Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju.
Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému.
Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku, keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj ja.
Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som.
Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť.
Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť.
Koniec.
 
 

Reklama